Z pokojného leta týždne strachu

Matne si pamätám na moje detské roky, kedy som s mojim dedom, bývalým leteckým vojakom a taktiež leteckým učiteľom, trávil cele letá kde sme chodili po rôznych múzeách a pamiatkach hlavne z dôb totality a vojny. Často mi rozprával jeho zážitky a spomienky na pekne ale bohužiaľ aj škaredé chvíle z jeho života. Väčšinou rozprával príbehy s nadhľadom a s humorom z jeho vojenských časov. Tie sa často odohrávali s rodinou a malo kedy rozprával priamo o vojne, ale kde začal tak tie príbehy nadobudli pochmúrnu náladu a často boli smutne. Raz začal rozprávať príbeh, ktorý opisuje ťažké chvíle na konci 68 rokoch, keď mal rovnako rokov ak mam ja teraz a poviem vám v tej chvíli mi nebolo všetko jedno.

Jeho príbeh začal ako vždy s dobrou náladou keď on s rodinou trávili pekne chvíle na chate v Svinke pri Prešove kde bola malebná príroda. Boli zrelaxovaný lebo sa ešte nedávno vrátili z dovolenky v Bulharsku. Kde cestovali a starým, autobusom. Mal troska šialeného brata, ktorý ukradol ich mame šnúru na predalo a hral sa s ňou na cowboya.

V osudní deň 21. augusta 1968 sa zobudili v dobrej nálade jeho otec mal malé prenosne rádio, japonské tranzistorové rádio, vtedajší zázrak techniky, bola vzácnosť, zem niekto mal takéto rádio. Na chate nemusela byť ani elektrina a rádio hralo. Pretože bolo na baterky. Predtým ako sa vôbec stihli naraňajkovať tak ich otec zavelil: „Baľte sa odchádzame domov, vypukla vojna.“ V tej chvíli sa strašne zľakli ale ich otec pustil rádio hlasnejšie a sami sa presvedčili, že im neklame. Počuli spravodajstvo o prepadnutí československa vojskami varšavskej zmluvy. Ich otec reagoval pohotovo a chcel sa vrátiť do rodného mesta čo najskôr ale to sa mu nepodarilo lebo keď vychádzali po poľnej ceste od chaty hore kopcom uvideli stojace vlaky na miestach kde nikdy nestali. Hneď nato si všimli, že vlakové priecestie, ktoré križovalo hlavný ťah na Prešov bolo blokovane ruskými tankami. Vrátili sa naspäť ku chate za ktorou bol potok, cez ktorý museli prebrodiť ale ani to ich nezastavilo v ceste. Malo známymi cestami sa dostali tesne pred Prešov ale tam ich čakalo nemilé “prekvapenie“. oproti nim išla súvislá kolóna ruských nákladných aut. keď už sa dostali blízko svojho domu tak museli aj tak čakať vyše hodiny aby sa mohli prešmyknúť medzi dvoma nákladnými autami. Len čo sa dostali domov mama ich hnala do obchodu aby nakúpili takzvanú “železnú zásobu potravín“.


Keď prišli do obchodu neverili svojim vlastným očiam. Bol ako vyrabovaný, nič na pultoch ,nič v regáloch. Ešte niekoľko nasledujúcich dni nemohli spať kvôli neustálej ruskej aktivite ci v ovzduší alebo na cestách. Úplný pokoj od vojsk varšavskej zmluvy sa datuje ku začiatkom 90. rokov 20. storočia.